Milan Krajniak Korčok je väčšia hrozba ako Pellegrini, lebo chce tento štát zrušiť

„Korčoka nikdy nepodporím, chce vykastrovať suverenitu Slovenskej republiky,“ hovorí exminister práce a bývalý podpredseda Sme rodina Milan Krajniak na margo vyjadrení prezidentského kandidáta Ivana Korčoka o rušení práva veta v zahraničnej politike. Hoci dnes má problém s Korčokom, v prezidentských voľbách v roku 2009 podporil Ivetu Radičovú, ktorá podporovala Lisabonskú zmluvu. Prečo vtedy nepodporil Františka Mikloška a koho bude voliť v druhom kole?

Krajniak v rozhovore vysvetľuje, prečo prešiel od Borisa Kollára k Anne Záborskej, či plánuje prebrať vedenie Kresťanskej únie, čo by chcel robiť v Bruseli aj či si myslí, že slovenská demokracia je ohrozená. Hovorí aj o ruskej invázii na Ukrajine, v čom súhlasí s Vladimírom Palkom a ako vníma slová francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona o vysielaní vojakov.

Po volebnom neúspechu Sme rodina ste hovorili, že neviete, či chcete v politike vôbec pokračovať. Koncom januára ste z hnutia vystúpili a oznámili ste, že budete viac písať. Mnohí to vnímali tak, že si na niekoľko rokov dáte pauzu. Nakoniec neprešiel ani mesiac a stali ste sa jednotkou KÚ do eurovolieb. Čo sa zmenilo?

Podarilo sa mi dopísať knihu 26 príbehov z dejín Slovenska, na základe ktorých sa dá ilustrovať, prečo sme takí, akí sme. A ako sa z toho vieme poučiť. Už ju len redigujem a chystám na vydanie. Začal som hneď písať aj druhú a myslel som si, že to do leta stihnem, ale potom ma oslovila Anička Záborská.

Najskôr som mal informáciu, že lídrom kandidátky KÚ môže byť Vladimír Palko. Po tejto správe som dupľom necítil žiadnu potrebu kandidovať, no ukázalo sa, že k dohode medzi nimi nedošlo.

To vás v kandidatúre utvrdilo?

Definitívne ma utvrdilo, keď KDH už v prvom kole prezidentských volieb podporilo Ivana Korčoka a súčasne na jeho eurokandidátke zostal Ivan Štefanec. Vtedy som si povedal, že konzervatívny a kresťanský volič potrebuje alternatívu, ktorá nebude „mainstream friendly“.

Moje meno symbolizuje, že dokážem zastávať aj názory, ktoré nie sú väčšinové. Myslím si, že na Slovensku je pomerne veľa ľudí, ktorí sú kresťansko-konzervatívne orientovaní, len nechcú byť doplnkom či podržtaškou progresívneho mainstreamu. Ľudia chcú alternatívu, preto som nakoniec ponuku Kresťanskej únie prijal.

Zastavme sa pri Korčokovi, ktorého podporu KDH vyčítate. Čo malo podľa vás KDH urobiť pred prvým kolom? Podporiť Patrika Dubovského zo Za ľudí, ktorému dala podpisy na kandidatúru aj Kresťanská únia?

Neviem, nechcem rozmýšľať za KDH, ale ak nemali vlastného kandidáta, minimálne nemuseli podporiť Korčoka. To, že to hovorím, nie je útokom na KDH.

Ak by to bolo vnímané ako útok, tak potom na seba zaútočilo KDH samo. KDH prajem všetko dobré, nech sa mu darí. No uvedomujem si, že na Slovensku je veľa ľudí, ktorí to vnímajú podobne ako ja, ktorí nechcú robiť podržtašku progresívcom a pokladajú za absolútne dôležité a prioritné brániť Slovenskú republiku ako suverénny štát.

Ak prezidentský kandidát povie, že pripúšťa vzdanie sa práva veta v zahraničnej politike, tak to znamená euxit. Teda postupné vykastrovanie suverenity nášho štátu. Je povinnosťou konzervatívca národný štát brániť a je nevyhnutné, aby niekto takúto pozíciu, aj s právom veta, zastával, lebo je to správne.

Rozumiem vašim výhradám, no podľa ústavy je to práve vláda, nie prezident, kto môže rozhodovať o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky. Prezident dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy.

To sa mýlite. Prezident môže túto kompetenciu vláde odobrať. On ju iba deleguje vláde prostredníctvom zmluvy, ktorej platnosť zatiaľ obnovil každý prezident.

Ale prezident si môže uplatniť toto právo a zobrať si kompetencie a rozhodujúce právomoci v zahraničnej politike späť. Práve preto je nesmierne dôležité, kto bude slovenským prezidentom a či zastáva stanovisko, že Slovensko si má ponechať právo veta.

Vy si viete predstaviť, že by si Ivan Korčok tieto právomoci ako prezident ponechal a začal na samity chodiť miesto premiéra? Však to by porušil všetky ústavné zvyklosti.

Pri zásadných konfliktoch, ktoré teraz panujú medzi progresívnou opozíciou a vládou Roberta Fica, si to predstaviť viem. Pred pár rokmi som si ani u Ivana Korčoka nevedel predstaviť, že by bol ochotný vzdať sa v zahraničnej politike práva veta, no dnes to už hovorí. Rovnako hovorí, že by pokojne podpísal zákon o registrovaných partnerstvách, lebo spoločnosť na to už dozrela.

Takže áno, vidím u Ivana Korčoka zásadný názorový posun k zbaveniu sa suverenity vlastného štátu, ako aj posun k progresívnym tendenciám. Z toho dôvodu pokladám za správne takéhoto kandidáta nepodporiť.

V roku 2009 ste vy aj Anna Záborská, vtedy ešte ako členovia KDH, podporili Ivetu Radičovú. Tiež sa tak stalo už pred prvým kolom prezidentských volieb, a to dokonca v situácii, keď kandidoval aj František Mikloško z KDS. Prečo ste s Radičovou vtedy nemali problém, ale s Korčokom ho dnes máte?

Korčok je problém práve preto, že chce vykastrovať suverenitu Slovenskej republiky ako samostatného štátu. A to je úplne zásadná vec.

Buď chceme byť štátom, ktorého inštitúcie sú pre nás dôležité, treba ich chrániť a rozvíjať, alebo je nám to jedno, ďalej budujeme bírešskú mentalitu a nahovárame si, že EÚ nebude až taký zlý pán. Ale my kresťania konzervatívci veríme v Boha, nie v osvietenosť eurolídrov.

Až takto zle to s Bruselom vidíte?

Myslím si, že v najbližších rokoch sa bude v Bruseli aj na Slovensku rozhodovať o tom, či chceme, aby Slovenská republika fungovala ako suverénny štát, alebo je nám príjemnejšie, aby sme sa stali euroVÚC-kou. Je rozdiel v tom, či budeme Škótskom alebo Slovenskou republikou s právom veta. Ak ho stratíme, radi nám ponechajú vládu, parlament aj futbalovú reprezentáciu, ale nebudeme už rozhodovať o ničom dôležitom.

Vráťme sa však k Ivete Radičovej, ktorá pritom nemala problém s Lisabonskou zmluvou. V čase, keď ste ju podporovali, sa voči jej názorom ohradili aj biskupi. Tiež povedala, že väčšina rozhoduje o tom, čo je morálne a etické. Napriek tomu bola vtedy pre vás Radičová lepšia voľba ako Mikloško. Prečo?

Nevravím, že bola pre mňa Radičová lepšia ako Mikloško. Iba upozorňujem, že vtedy bola už Lisabonská zmluva odhlasovaná.

No napriek tomu ste podporili Radičovú, nie Mikloška. Prečo?

Koho tým myslíte, keď hovoríte, že sme podporili Radičovú?

Milan Krajniak. Foto: Postoj/Adam Rábara

Stranu KDH aj vás, lebo na tlačovke ste vtedy stáli s Danielom Lipšicom a Richardom Rybníčkom aj vy.

Áno, vtedy KDH podporilo Radičovú. Ten zásadný rozdiel bol v tom, čo neustále opakujem. Dnes sa bavíme o tom, či má Slovenská republika zostať zachovaná ako štát.

Považujem za férové a správne, aby sme sa so slovenskými liberálmi, progresívcami a socialistami sporili a hádali o tom, ako má vyzerať náš štát. Kto uspeje vo voľbách a získa na to mandát, tak bude mať právo o tom rozhodovať. Ale len čo raz urobíte euxit a necháte si vykastrovať kompetencie zaručujúce suverenitu Slovenskej republiky, už ich nikdy nedostanete naspäť. To je nezvratný proces.

Tak prečo ste vtedy podporili Ivetu Radičovú a nie Františka Mikloška, ktorý na rozdiel od nej hlasoval proti Lisabonskej zmluve, ktorá proces straty suverenity započala?

Ale vtedy toto nehrozilo. Lisabonská zmluva už bola odhlasovaná. Právo veta v zahraničnej politike, obrane a daniach nikto nespochybňoval. Iveta Radičová nezastáva moje hodnoty, ale osobne som ju vtedy nebral ako ohrozenie suverenity Slovenskej republiky.

Ivana Korčoka tak vnímate?

Po tom, čo povedal, áno. Moje výhrady voči Ivanovi Korčokovi nie sú osobného charakteru. Boli sme spolu vo vláde a myslím, že máme korektné vzťahy. Ale vecne to, čo hovorí, predstavuje podľa mňa zánik Slovenskej republiky ako suverénneho štátu. Robí veľkú chybu, a preto sa voči tomu ohradzujem.

Aj v roku 2008 a 2009 som bol jednoznačne proti tomu, aby Slovenská republika podpísala Lisabonskú zmluvu. Bol to však Robert Fico, ktorý so Štefanom Harabinom a s SNS presadili Lisabonskú zmluvu a prišli sme v mnohých veciach o právo veta.

Aj práve preto sa môže dnes v rámci Európskej únie presadzovať genderová ideológia. Nechcem, aby to pokračovalo. Aký bude potom vplyv nás konzervatívcov na to, čo sa bude na Slovensku diať? Stále máme právo veta v daniach, v zahraničnej politike a v mnohých ďalších otázkach, vďaka čomu sme ešte stále štátom.

No nie je rušenie práva veta momentálne viac akademická diskusia? Nechcem to znevažovať, ale právo veta v zahraničných otázkach možno zrušiť len vtedy, ak by s tým súhlasili všetky členské štáty Únie. To dnes nehrozí bez ohľadu na to, čo si o tom Korčok myslí a či to pokladá za spôsob, ako zmeniť slabé postavenie EÚ v zahraničnej politike.

Ale úlohou konzervatívca je brániť inštitúcie, ktoré sa overili a fungujú. Štát ako národná inštitúcia sa v dejinách vždy overil, že funguje. Iba v rámci štátu môže fungovať demokracia.

Ak chce Slovenská republika hájiť svoje národné záujmy, mať slobodu v rozhodovaní pri jednom percente hlasovacích práv v EÚ, ktoré má, je nevyhnutné neprísť o právo veta.

To nám pomáha zabrániť rozhodnutiam, s ktorým nesúhlasíme. Napríklad aj o povinných migračných kvótach, kde sme o právo veta prišli.

Záborská v roku 2009 v rozhovore pre SME povedala, že „ak niekoho podporím, neznamená to, že sa s ním stotožňujem vo všetkom. Je to len zhodnotenie konkrétnej situácie v istom momente“. Tiež tvrdila, že KDH sa podporou Radičovej nespreneverilo svojim hodnotám. Vtedy aj dnes ide pri prezidentských voľbách v zásade o voľbu proti blízkemu človeku Roberta Fica. Vy to takto nevidíte?

Ak si myslím, že Slovenská republika má fungovať ako samostatný štát, tak nepodporím ani nebíčkovo brnkastého kandidáta, ktorý chce tento štát zrušiť. Kandidáta, ktorý vyhlasuje, že bude konať v rozpore s národnými záujmami Slovenska, v živote nepodporím. A preto ani Korčoka nebudem voliť.

Ani v druhom kole?

Ani vtedy.

Dáte hlas Pellegrinimu alebo nepôjdete voliť?

Pravdepodobne hodím prázdny lístok.

Pellegrini síce odmieta rušiť právo veta, v ostatných veciach súzvučí s vládnou koalíciou, so všetkým, čo momentálne robí a schvaľuje v parlamente. Keďže Korčok podľa vás predstavuje hrozbu zániku štátu, možno to chápať tak, že Peter Pellegrini je pre Slovensko menšou hrozbou?

Petra Pelleginiho vnímam ako inú hrozbu, ale keďže obrana suverenity národného štátu je pre mňa prioritná, Ivana Korčoka vnímam ako väčšiu hrozbu.

Je inak zaujímavé, ako nielen on oceňuje odhodlanie Ukrajincov bojovať za vlastné národné záujmy, za vlastný štát, a doma na Slovensku bez akýchkoľvek problémov súhlasí s rušením národnej suverenity. Právo veta je predsa zmluvné právo, ktoré máme. Netreba za to prelievať krv, stačí sa ho nevzdať. 

Napriek tomu, že poslanci Smeru v minulosti hlasovali za Lisabonskú zmluvu a Robert Fico chcel ísť do jadra EÚ, vám stačí garancia Petra Pellegriniho, že právo veta zachová? Nevnímate to len ako ďalší politický marketing?

To neviem, ale u Ivana Korčoka mám istotu, že toto je politika, ktorú chce robiť a ktorej verí. Ja takú politiku pokladám za škodlivú pre Slovensko.

Kto by bol podľa vás dobrý konzervatívny kresťanský kandidát, za ktorého by sa dokázali postaviť KDH i KÚ? Vidíte niekoho perspektívneho?

Neviem, nerozmýšľal som nad tým. O takom kandidátovi treba začať rozmýšľať najneskôr rok pred voľbami, k čomu nedošlo.

Ak by kandidovala Miriam Lexmann či Viliam Karas, o ktorých v KDH uvažovali, boli by to podľa vás politici hodní prezidentského úradu?

Ak by kandidoval Viliam Karas, asi by som ho v prvom kole volil.

Miriam Lexmann nie?

Napriek tomu, že ju poznám 30 rokov a ľudsky i odborne ju rešpektujem, nepoznám celkom jej postoje k zahraničnej politike a jej názor k právu veta.

Ten je, myslím, v tejto téme jasný, podobne ako váš.

Ale ja ho nepoznám. Viliama Karasa poznám aj v tomto smere, preto by som ho zrejme volil.

Milan Krajniak. Foto: Postoj/Adam Rábara

Čo si myslíte o novele trestných kódexov, ktorú presadila vládna koalícia a Viliam Karas ju rázne kritizoval?

Pripadá mi to ako hádka hluchých so slepými, z ktorej nemôže vyjsť nič dobré. Vládna koalícia je hluchá a nepočúva, že novela, ktorú pripravila, je zlá a má množstvo chýb.

Progresívna opozícia je zase slepá a nevníma, že ten Trestný zákon bolo treba zmeniť, pretože mal jednoducho chyby, ktoré viedli k zlým postupom orgánov činných v trestnom konaní. A tých sa treba vyvarovať. Karasova novela Trestného zákona bola podľa mňa krokom dobrým smerom.

No aký je váš postoj k tej súčasnej?

Trestný zákon bolo nevyhnutné zmeniť a mrzí ma, že sa nenašla rozumná vôľa medzi týmito dvomi extrémnymi postojmi.

Nebolo chybou, že Boris Kollár minulý rok stiahol hlasovanie o Karasovej novele z rokovania parlamentu, čím by sa tomuto celému možno predišlo?

Nemalo to šancu prejsť. Vtedy bola hlavne obava, aké pozmeňujúce návrhy prejdú, keďže vládna koalícia nemala poriadnu väčšinu. Bolo správne nechať to na voľby, nech ľudia rozhodnú.

No o rušení špeciálnej prokuratúry, znižovaní trestov za ekonomickú trestnú činnosť ani o krátení premlčacích lehôt pri znásilneniach či vraždách volebná kampaň nebola. Iveta Radičová po týchto krokoch Ficovej vlády hovorí o znakoch nástupu autokracie. Súhlasíte?

Určite vidím u niektorých vládnych politikov vôľu o pokus o autokraciu, najmä u viacerých poslancov z klubu SNS, u ktorých nevidím žiadnu úctu v demokratické princípy pri spravovaní krajiny. Ale, našťastie, vidím vo vládnej koalícii aj veľa politikov, ktorí podľa mňa touto cestou nepôjdu.

Koho takého tam vidíte?

Nechcem ukazovať prstom. Vzhľadom na to, že koaličná väčšina je veľmi tesná, nevidím reálnu možnosť, že by dokázala poskladať väčšinu na vyšinutý návrh obmedzujúci demokratické princípy. Myslím si, že vo vládnej koalícii sa čulo debatuje o mnohých veciach. Svedčí o tom aj rodičovský dôchodok, ktorý Hlas navrhol de facto zrušiť, no nakoniec sa to nepresadilo.

Práve vďaka SNS, ktorej poslanci podľa vás majú sklony k autokracii.

Áno, tak sa vyjadrujú, ale keďže je to vláda s malou väčšinou, neobávam sa o našu demokraciu.

Budete jednotkou Kresťanskej únie v eurovoľbách. Len nedávno ste pritom odišli zo Sme rodina Borisa Kollára, od ktorého životného štýlu ste sa síce dištancovali, no aj ste neraz prižmurovali oči, keďže ste pri ňom politicky stáli aj v čase jeho posledných káuz.

Ja som nehájil spôsob života Borisa Kollára. Vždy som hovoril, že jeho životný štýl nemáme v programe hnutia, nepresadzujeme ho a je od toho môjho úplne odlišný. Všetci tiež od začiatku vedeli, že Boris je liberál a ja konzervatívec.

A tohto Borisa Kollára ste teraz vymenili za Annu Záborskú, ktorá v politike zosobňuje jeho opak takmer vo všetkom.

Vďaka Borisovi Kollárovi platí rodičovský dôchodok, vďaka nemu sme mohli presadiť nesmierne veľa prorodinných opatrení, ako napríklad 14-dňovú platenú otcovskú dovolenku, stovky nových detských ihrísk po celkom Slovensku. Myslím si, že sme robili dobrú prorodinnú konzervatívnu politiku.

Tieto výsledky nespochybňujem, pýtam sa na tento politický obrat. Vy nevnímate, že ide o dva celkom odlišné, nielen politické svety?

Áno, chápem to. Moje pôsobenie pri Borisovi Kollárovi mi mnohí vyčítali, ale rodičovský dôchodok či prorodinné opatrenia, ktoré som ako minister presadil, by bez Borisa Kollára neboli.

Ako vnímal váš odchod?

Nebol veľmi nadšený, ale pochopil to.

Myslíte, že sa dokážete zbaviť tieňa politiky Borisa Kollára, ktorej ste boli roky súčasťou?

Nepovažujem sa ani za svätého, ani za bezchybného človeka, ktorý má patent na rozum. Každý si nesieme vo svojom batôžku to, čo sme v minulosti robili. Keď sa ma na to opýtate, tak vám na to odpoviem: ako hovorí španielske príslovie, nie som zlatý peniaz, aby ma mali radi všetci.

Už aj o vás Zoroslav Kollár spravil video, v ktorom zverejnil nahrávku, ako ste na ministerstve práce údajne zarábali vďaka svojej nominantke na poste generálnej riaditeľky Národného inšpektorátu práce Hedvige Machayovej a delili si „odmeny“.

Ako povedal Winston Churchill: Máš nepriateľa, výborne. Znamená to, že si v živote za niečo bojoval. Počas svojho pôsobenia na ministerstve práce som nemal žiadnu negatívnu referenciu na činnosť inšpektorátu práce. Bol som s ním v kontakte najmä cez pandémiu.

Počas ktorej tiež milióny eur v rámci pomoci putovali z ústredia práce na účty pochybných firiem.

To sme riešili, oznámili polícii, ktorá to rieši. Mojou absolútnou prioritou počas pandémie boli nezamestnanosť či ochrana ľudí v zariadeniach sociálnych služieb. Tomu som venoval maximum času. Ak som niekde postrehol problém, konali sme podobne ako pri trestnom oznámení týkajúcom sa zneužitia pandemickej pomoci.

Prečo ste sa doteraz voči Kollárovmu videu nijako neohradili? Machayovej slová aj o Petrovi Pčolinskom sú závažné.

Pretože to považujem za úplne absurdné. V živote som žiadnym neoprávneným spôsobom do rozhodovania podriadených inštitúcií na ministerstve nezasahoval.

Prečo ste pani Machayovú vymenovali do funkcie, keď nespĺňala podmienku vzdelania a bola dvakrát právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin?

V tom čase som o tom nevedel. Myslím si, že som ju vymenoval v súlade so zákonom.

Aj keď nespĺňala podmienku vzdelania?

Z informácií, ktoré som mal, som ju vymenoval v súlade so zákonom.

Ste pripravený niesť za to aj politickú zodpovednosť, ak sa preukáže porušenie zákona?

Ak sa ukáže porušenie zákona, iste, nesiem za to politickú zodpovednosť, ale nemám žiadnu informáciu, že by k niečomu takému došlo.

Milan Krajniak. Foto: Postoj/Adam Rábara

Je pre vás Kresťanská únia aj perspektívnou politickou stranou alebo skôr výťahom do europarlamentu?

Nevnímam to ako výťah do europarlamentu. Vnímam to ako predstavenie inej alternatívy pre kresťanského konzervatívneho voliča na Slovensku, než mal doteraz na výber. To je pre mňa podstatnejšie ako to, či by som sa stal europoslancom. Bol by som veľmi rád, keby sa suverénny prúd v slovenskej konzervatívnej politike presadil a chcem k tomu aj sám prispieť.

Takže aj vstupujete do KÚ?

Zatiaľ nie, hoci to do budúcna nevylučujem. Ale ani ma nateraz nikto na to z Kresťanskej únie nevyzval. Nebola to ani podmienka spolupráce.

Nemáte ambíciu prebrať stranu po Anne Záborskej?

Vôbec to neriešim. Teraz sa snažíme ponúknuť alternatívu samostatnej suverénnej konzervatívnej politiky v eurovoľbách. Otázku môjho prípadného vstupu do KÚ budeme riešiť až po nich. A na tom sa musia dohodnúť obe strany. 

Chápem, testujete terén. Myslíte, že môže byť s vami KÚ stranou, ktorá nahradí KDH?

Ja v politike nekonám proti niekomu. Snažím sa presadzovať to, čomu verím, a robím taký štýl a obsah politiky, ktorý pokladám za správny pre Slovensko. Chcem preto získať čo najväčšiu podporu. KDH prajem všetko najlepšie.

Niektorí konzervatívci majú obavu, že to nakoniec v eurovoľbách dopadne tak, že sa do Bruselu podobným trieštením síl nemusí dostať ani jeden z vás.

Rovnako možno povedať, že aj tí ľudia, ktorí by neprišli k eurovoľbám voliť alternatívu „slušne a poslušne“, budú mať koho voliť. Možno práve vďaka našej ponuke suverénnej a samostatnej konzervatívnej politiky príde k eurovoľbám viac ľudí.

Vy nevnímate dopyt voličov po tom, aby KDH a KÚ viac spolupracovali?

Či máme viac spolupracovať, sa ukáže v budúcnosti. Určite by sme mali spolupracovať na presadzovaní programových priorít, ktoré sú spoločné, ale tam už strany aj spolupracujú.

Momentálne je KÚ v klube so Za ľudí a s Matovičovým Slovenskom. Keď vravíte, že v politike nekonáte proti niekomu, malo by byť KÚ bližšie ku KDH či k Igorovi Matovičovi?

Keďže išla Kresťanská únia do volieb v koalícii, je logické, že po voľbách je v poslaneckom klube koalície strán. Myslím si, že KÚ spolupracuje v parlamente v hodnotových otázkach aj s KDH, aj s inými poslancami, ktorí prejavili svoje konzervatívne či kresťanské politické presvedčenie.

Ale o úrovni slovenskej politiky svedčí aj nedávne hlasovanie v parlamente, ktorým neprešiel 25. marec, Deň Sviečkovej manifestácie, ako štátny sviatok bez pracovného voľna. Zahlasovalo za to čosi cez 20 poslancov. V takejto atmosfére sa ťažko hľadá širšia podpora.

A to ste pred voľbami tvrdili, že konzervatívci budú mať po voľbách viac poslancov ako progresívci.

A myslím si, že z hľadiska kultúrno-etických otázok to tak aj je, problém je v tom, že politický súboj medzi koalíciou a opozíciou je taký silný, že to znemožňuje takmer akúkoľvek spoluprácu. A vôľa hlasovať „cezhranične“ je takmer nulová.

Pri hlasovaní o Sviečkovej manifestácii to však vypovedá aj o čomsi inom. Ak by vás zvolili do europarlamentu, čo by v ňom bolo vašou agendou?

V prvom rade brániť národné záujmy Slovenskej republiky a nepripustiť vznik európskeho superštátu. V druhom rade obhajoba kresťanských civilizačných základov Európy a presadzovanie konzervatívnych a kresťanských hodnôt.

Treťou prioritou by bola obhajoba európskej ekonomiky a koniec strieľania si do vlastného kolena Green Dealom a ďalšími šialenými hlúposťami v priemysle a poľnohospodárstve, čím sa Európa stáva nekonkurencieschopnou voči ázijskej či americkej ekonomike.

V ktorom výbore by ste to chceli presadzovať?

V prípade zvolenia by som chcel ísť do takého výboru, kde moja práca bude mať čo najväčší zmysel, dá sa v ňom brániť kreovaniu európskeho superštátu, kde sa dá brániť suverenita národných štátov. Neviem ešte povedať, ktorý výbor to bude, pretože prax v europarlamente je taká, že ide o dohodu vášho klubu.

Máte teda vybratú už politickú frakciu?

Áno, rád by som šiel do frakcie konzervatívcov a reformistov (ECR).

Na začiatku rozhovoru ste povedali, že ste necítili žiadnu potrebu kandidovať za Kresťanskú úniu, keď mal byť jej lídrom Vladimír Palko. Mali ste ponuku na kandidátke už vtedy, keď to zvažoval, alebo až po tom, čo to odmietol?

Anka Záborská ma oslovila pred dvomi týždňami, keď bolo jasné, že Vladimír Palko do toho nepôjde.

Išli by ste na kandidátku aj spolu s ním?

Aj taká možnosť pripadala teoreticky do úvahy, ale Vladimír Palko sa vyjadril, že nebude kandidovať.

Viete, prečo to odmietol?

To je otázka naňho.

Vy ste v septembri 2022 napísali text pre Štandard s názvom „Na čo Palko, Daniš a Daniška zabúdajú, keď píšu o Ukrajine“. Sú rozdiely v otázke ruskej invázie na Ukrajinu pre vás neprekonateľné?

Hoci máme s Vladimírom Palkom rozdielne názory na príčiny vojny na Ukrajine, z mojej strany nie sú neprekonateľné najmä preto, že ide o príčiny.

To, čo vidíme dnes po neúspechu ukrajinskej protiofenzívy, v tom sa asi zhodujeme. Bývalý veliteľ ukrajinskej armády Zalužnyj to pomenoval presne. V pozičnej zákopovej vojne, kde sa dokážete posunúť iba vďaka „mlynčekom na mäso“, nemá zo strategického hľadiska zmysel predlžovať vojnu. Takže s Palkom sa aj v tejto téme v niečom zhodujem.

V čom ešte?

Súhlasím, že rozširovanie NATO a EÚ neboli veci, ktoré by sa Rusku páčili. Boli to veci, ktoré Rusko ťažko znášalo. Akurát si myslím, že dôležitejším faktorom k ruskej agresii na Ukrajinu bol faktor ruského imperiálneho inštinktu.

Jednoducho ruskí cári boli vždy oceňovaní za zaberanie zeme. Prečo by súčasná ruská elita uvažovala inak?

Milan Krajniak. Foto: Postoj/Adam Rábara

Sovietsky minister zahraničných vecí Alexander Besmertnych na rokovaní v roku 1991 československú delegáciu diplomatov šokoval. Povedal im, že Rusi si pokojne aj 20 rokov počkajú, ale potom sa do strednej Európy vrátia, pretože to je ich sféra záujmu.

Veľmoci, akými je aj Rusko, vnímajú zahraničnú geopolitiku z oveľa dlhodobejšieho hľadiska, než si my menšie štáty vieme predstaviť. Preto si myslím, že minimálne rovnakú mieru pri rozhodnutí o invázii na Ukrajinu mal aj tento inštinkt. No obsadenie čo najväčšej časti Ukrajiny môže byť strategicky spojené aj s niečím iným.

S čím?

Počet obyvateľov Ruska postupne klesá. Percento neruského aj moslimského obyvateľstva stúpa a jedným zo spôsobov, ako dlhodobo stabilizovať Rusko, môže byť aj to, že pojme do svojich hraníc čo najviac slovanského, prioritne ruskojazyčného obyvateľstva, prípadne aj iného. Sovietsky zväz má dlhú tradíciu v tom, že tretia generácia takýchto obyvateľov už bude ruská. Tento faktor treba tiež zohľadniť.

V každom prípade, myslím si, že strategickým záujmom Slovenskej republiky je, aby západná ruská hranica bola čo najďalej od našich hraníc. Je v našom záujme, aby dobre fungovala nezávislá suverénna Ukrajina, a treba jej v tom aj vojensky pomáhať.

Súhlasíte so „štekotom NATO“ pred bránami Ruska?

Veľmoci pri presadzovaní svojich záujmov často štekajú. Tak ako bol štekot NATO pri ruských hraniciach, tak bol aj štekot Rusov pred tými západnými. Neakceptujem argument, že Ukrajina bola úplne iná, pretože sa Európska únia priblížila príliš blízko k ruským hraniciam a toto by malo Rusko ohrozovať.

Myslím si, že z pobaltských krajín je prípadné ohrozenie Moskvy či Leningradu raketami NATO oveľa rýchlejšie ako niekde z Ukrajiny. A videli sme, že ani vstup Fínska do NATO nevzbudil žiaden odpor Ruska.

Vravíte, že v súčasnom hodnotení vojny sa s Vladimírom Palkom asi sčasti zhodujete. Palko pred pár dňami okomentoval rozhovor Putina s Carlsonom, ktorý podľa neho ukázal, ako nás západné médiá klamú. Putin v ňom povedal, ako to s mierovými rokovaniami na prelome marca a apríla 2022 slovami Palka naozaj bolo, že Rusi sa stiahli z okolia Kyjeva, aby umožnili mierové rokovania. Podľa Palka je to definitívny dôkaz, že Rusi chceli rokovať o zastavení vojny. Vy rovnako veríte tejto interpretácii Vladimira Putina?

Myslím si, že Vladimir Putin je v tomto veľmi podobný Robertovi Ficovi. Obaja svoje verejné vyjadrenia vnímajú ako účelový nástroj na dosiahnutie svojich cieľov. Či je to pravda – to nie je pre nich celkom podstatné. Tak aj ja vždy vyhodnocujem verejné Putinove výstupy.

Má zmysel ich zaregistrovať, ale dôležitejšie je vnímať činy, ktoré reálne urobí. A reálne je to, že porušil medzinárodné právo a urobil inváziu na Ukrajinu. To je realita.

Neviem posúdiť, že ak by Ukrajinci pri istanbulských rokovaniach povedali áno, či by nešlo len o ruský bluf. Faktom však je, že podmienky, ktoré mohli vtedy dosiahnuť, boli lepšie ako súčasný stav. Otázka preto znie, komu predlžovanie vojny pomáha? Rusom či Ukrajincom?

Vaša odpoveď?

Ak Ukrajinci nie sú schopní veľkej protiofenzívy, tak zatiaľ Rusom. Ale odpovedať si na túto otázku musia Ukrajinci, to nemôže za nich spraviť nikto iný.

Keďže Ukrajinci nemajú dôvod veriť Putinovi a jeho zárukám pri možných mierových rokovaniach bez ohľadu na to, čo by ich to stálo, aké je východisko z tejto situácie, keďže členstvo Ukrajiny v NATO momentálne neprichádza do úvahy?

O ďalšom postupe pri zabezpečovaní národných záujmov Ukrajincov musia rozhodovať oni sami. Ale považujem za nereálne, aby bola Ukrajina v strednodobom horizonte členom NATO.

Čo potom dokáže reálne garantovať ich bezpečnosť v prípade dohody o mieri?

Ak by sa podarilo dohodnúť prímerie, s každým ďalším dňom od jeho začiatku by sa náklady na rozpútanie novej vojny zvyšovali. Netvrdím, že je to isté riešenie, ale stojí za to skúsiť to. V čom by to bolo horšie ako pokračovanie súčasného stavu? Keď chcem presadiť svoje záujmy vojenskou cestou, treba si spočítať náklady. Neviem, či sú Ukrajinci schopní dlhodobo viesť tento typ vojny.

Robert Fico v nedeľu otvoril tému, ako európski lídri plánujú posielať vojakov na Ukrajinu, čo Emannuel Macron po stretnutí v Paríži nevylúčil. Hoci to mnohé krajiny rázne odmietli, je to už téma. Čo si o tom myslíte?

Myslím si, že by malo byť naším národným konsenzom, napriek všetkým ideologickým rozporom, že naši vojaci na Ukrajinu nepôjdu. A, chvalabohu, zatiaľ to tak je.

Ako vnímate slová premiéra Fica k tejto téme?

Tak ako slová Vladimira Putina – považoval za výhodné, aby v danom momente povedal to, čo povedal.

Čo tým podľa vás sleduje?

Mobilizáciu voličov, samozrejme. Využil príležitosť, keďže sa ukázalo, že o tejto téme sa na samite naozaj hovorilo.

Prečo to francúzsky prezident Macron vôbec otvoril?

Tak ako to povedal. Bolo to vnesenie prvku „strategickej neistoty“ smerom k Putinovi. Aj Francúzsko chce hrať svoju hru.

Pokladáte vyslanie európskych vojakov na Ukrajinu za reálne?

Môže tu vzniknúť koalícia ochotných štátov, ale ak vznikne, treba sa od nej držať bokom. Máme právo povedať nie a nemali by sme podliehať progresívnemu nástroju, ktorý tak radi používajú – vyvolanie pocitu hanby. Za odmietnutie účasti v podobnej koalícii sa nemáme prečo hanbiť.